Dovolenka Klagenfurt, Cristallo a Tre Cime diel 1/3 7. - 8. 9. 2015

obr.
Konečne sa priblížil deň našej vytúženej dovolenky. Vonku síce prší a na najbližšie dva dni nie je predpoveď lepšia, ale my neváhame, balíme sa a vyrážame. Veríme, že nám počasie aj tak vyjde.
V piatok doobedu štartujeme náš citroen nabalený do prasknutia. Čaká nás 7 hodín do Klagenfurtu. Naše úžasné dieťa to dalo s prehľadom. Bola zlatá a cestu krásne obsedela. Podvečer prichádzame po jednej hodinovej prestávke a bez GPS skoro presne až pod mamkinu bytovku. Dva dni strávime v Klagenfurte. Jeden celý upršaný doma s krátkou prechádzkou po meste. Druhý už je krajší a ideme na výlet na Pyramidenkogel (vyhliadková veža). Užívame si všetci. Krásne výhľady, toboganová šmýkalka, preliezky, zmrzlina. Večer u mamky dobaľujeme veci, znášame opäť do auta.
V pondelok ráno nechávame spiacu Natáliu v mamkiných rukách a my sa vyberáme v ústrety týždennému dobrodružstvu. Cesta do Dolomitov trvá len 3 hodiny. Prechádzame malebnými dedinkami pomedzi vysoké kopce až ich zbadáme, Dolomity. Naša radosť nemá hraníc. Výlet som plánovala ešte so sadrou na nohe, J takže hneď vieme, kam smerujú naše prvé kroky. Vezieme sa k sedlu Tre Croci. Odtiaľ kúsok pod sedlo, kde zbadáme našu lanovku Rio Gere. Rýchlo parkujeme, prezliekame, balíme potrebný vercajg, kupujeme lístok a už sa aj vezieme. Prvá Lanovka je klasická sedačková, druhá na ktorú prestupujeme Són Fórcia je úplná haluz JJe to taká plechovka, kde stojíme dvaja ako sardinky a vezieme sa 25 minút. Stíhame aj raňajky. Zážitok už máme parádny.
V sedle, kde sme sa vyviezli sme už takí naspidovaní, že len míňame chatu Lorenzi 2932 m a smerujeme rovno k prvej našej ferate Marino Bianchi. Chystajú sa tu aj iní feratisti, ale vzdávajú to. Veľa snehu a ľad, nemajú mačky, majú strach. My nemáme mačky, nemáme strach, ideme. Spočiatku je stopa trocha vyšliapaná, predsa niekto išiel aj bez mačiek. Vravíme si, ak to nepôjde, nič sa nedeje otáčame, ale ide to. Po chvíli stretávame dvojicu, čo sa vracia, hm žeby z vrcholu, prdla, asi po 3 minútach zisťujeme, že stopu robili oni a vzdali to. Tak stopu robíme my, ide to ide. Kocháme sa krásnymi výhľadmi s plechovým nebom a zrazu sme na konci feraty a pred nami už len vrchol Cima Di Mezo 3154 m. To je radosti a koľko radosti je pri ceste dole, traverzom popod steny v panenskom prašane J Neviem sa vytešiť. Výlet sa začína krásne. Prichádzame späť do sedla k chate Lorenzi, kde si dáme občerstvovaciu prestávku.
Na západ od chaty ide druhá ferata Ivano Dibona, známa svojimi vojenskými pozostatkami (domčekami, štôlňami so strieľňami). Nie je to ťažká ferata, ale mala by byť dlhšia. Skôr hrebeňová prechádzka. Hneď na začiatku feraty prechádzame malým tunelíkom vytesaným do skaly. Ako dobre, že mám prilbu hneď som si tresla hlavu. Zaujímavosťou je aj Cliffhangerov most. Nie je až taký vysoký, úprimne, čakala som väčšiu hĺbku J. Potom nasleduje krásny exponovanejší hrebienok, kde sa odbáča na vrchol Cristallino d´Ampezzo 3036 m. Batohy si nechávame za rohom a len tak na rýchlo vybiehame na vrchol. Cvak, cvak, ideme po batohy a a pokračujeme vo ferate. Zostupové úseky feraty sú zasnežené, zaľadnené, zaujímavé keďže každým krokom nohy utekajú kam chcú J No na náročnosti to nepridáva. Keď zbadáme prvé domčeky po vojakoch moja prvá reakcia, kokos ako to tu mohli vybudovať, šak to sa nedá. Fakt klobúk dole, niečo také budovať v takej výške a potom tu čučať v zlom počasí. V sedle Alta začíname zostupovať. Ferata síce ešte pokračuje, ale keďže je pokročilí čas a my sa ešte musíme vrátiť k autu, končíme. Vraciame sa údolím Padeon k hornej stanici prvej lanovky a popod lanovku dole. Myslím, že po 9 hodinách na prvý deň dosť. Sadáme do auta a hneď sa odvážame k jazeru Misurina a od neho hore pod Tre Cime, kde spíme na parkovisku v aute.
Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného rána, varíme kávu, na ktorú sa nekonečne teším. Nie kvôli tej káve, ale kvôli tomu, kde, za akých okolností a v neposlednom rade s kým ju pijem. Neponáhľame sa, čaká nás krásny nenáročný deň. Slniečko už pekne svieti, keď vyrážame. Vyberáme si dlhšiu, ale o to krajšiu trasu zo severu okolo Tre Cime. Naozaj ten výhľad na túto skupinu skál je nádherný. Po ceste míňame romantickú chatku Langalm. Raňajkujeme v malebnej prírode pod naším hlavným cieľom Monte Paterno. Dokonalý výhľad nám dopĺňa veľké množstvo svišťov, ktoré nebojácne šantia po lúke pred nami. Posilnený sa dostávame na chatu Locatelli 2405 m. Dlho sa pri nej nezdržíme a pokračujeme k prvej dnešnej ferate Torre di Toblin. Nástup od chaty je krátky, feratka tiež nie je dlhá, ale nádherne exponovaná, čo jej dodáva krásnu príchuť a búšiace srdce nad hĺbkou. Prešli sme minimálne 15 rebríkmi, okrem iného samozrejme, kým sme dosiahli vrcholu Toblinger Knoten 2617 m.
Na ceste späť k chate sa už zastavujeme a vychutnávame si kapučínko v záplave ľudí na terase. Len čo ho ešte horúce vypijeme, už vstávame a fičíme na našu druhú feratu Innerkofler. Sme plný nedočkavosti, lebo by nás mal čakať dlhokánsky tunel vytesaný v skale. Zapíname čelovky a zábava sa začína. Tunel nesklamal. Bol to zážitok, vravíme si raz tu vezmeme Natali. Inak stretávame tu kopec rodín s deťmi rôzneho veku. Tiež ľahká pekná feratka, ktorej vyvrcholenie je na vrchole Monte Paterno 2744 m. Výhľady, no čo dodať, parádne. Super je to, že na tento kopec vedú 3 rôzné feraty, ktoré sa stretávajú v sedielku pod vrcholom. Vybrať sa dá podľa chuti. Na vrchole sa dlho nezdržíme, veď na čo, tešíme sa na tretiu dnešnú feratu Forcelle. A už sme na nej a užívame si cvak-cvak, cvak-cvak karabinkami. Ferata sa končí a my nechceme celý hrebeň kadiaľ vedie chodník obchádzať, tak volíme variantu lyžovania v suti. Rýchlo sme z hrebeňa dole v doline a napájame sa na chodník, ktorý nás dovedie k chate Auronzo, kde máme zaparkované auto. Teraz si Tre Cime vychutnávame z južnej strany. Keď zbadáme na vrchole jednej z nich lezcov, hneď špekulujeme kadiaľ by sa tam dalo vyliezť. Samozrejme niečím ľahkým. Pri západe slnka si hovieme v aute a varíme večeru. Bilancujeme dnešný deň, spokojnosť z každej strany. Tešíme sa na ďalší, ktorý nás čaká.