Ľadový štít 8.9.2013

obr. Po dlhšej odmlke som sa nechal prehovoriť na Tatranskú akciu. Ako vždy, posledné slovo padlo piatok večer pri pive. Bol to Majkiho nápad dať niečo „ ostrejšie“ po jeho predchádzajúcich kočíkových výjazdoch. O štvrtej ráno vyrážame z Humenného piati v aute. Majki, Dušan, ja, Maroš a Ďuro. Pár minút po šiestej už vyrážame zo Smokovca do Malej Studenej doliny, smer Ľadový štít. Po krátkom váhaní, či sa zastaviť na Zámkovského chate dať si raňajky sme usúdili , že je to ešte skoro a okrem toho bola Zámka ešte mimo slnečných lúčov. Raňajkovali sme preto až na hangu pod Terinkou, kde sa slnko ukázalo prvý krát. Pri Téryho chate sme sa dlho nezdržiavali, veď tu nie sme prvý ani druhý krát a na pivo sme zatiaľ nepomysleli. Smerujúc kotlinou Spišských plies vybočujeme zo značeného chodníka. Odpojil sa od nás Ďuro, ktorý nemal svoj deň a vrátil sa na Terinku. Netrvalo dlho dostať sa do Ľadovej priehyby, kde sme si už vychutnávali výhľady. Krásne počasie pritiahlo viac ľudí ako som myslel. Na Ľadovom koni bola zápcha. Skupiny ktoré sa istili lanami ustupovali jednotlivcom ktorí považovali samotnú prilbu za dostatočnú ochranu. Na vrchol Ľadového štítu od Ľadového koňa viedol doslova turistický chodník. Tam ma napadol predošlý neúspešný zimný pokus o výstup, keď pre kopec snehu a zlé počasie sme to otočili a ani sme netušili ako blízko vrcholu sme boli. Obed v podobe Humenských rohlíkov a paštét mal na treťom najvyššom Tatranskom štíte svoje čaro. Skupiniek nadšencov vysokohorskej turistiky začalo pribúdať a preto sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Hrebeň k Malému Ľadovému štítu už viac pripomínal lezecký terén, no na sedáky a laná to bolo stále málo. Premávka bola obojsmerná, chcelo to trocha trpezlivosti. Zase krátka pauza na druhom vrchole Ľadových štítov a začal zostup do sedla Sedielka. Náznaky chodníka od vrcholu ma už neprekvapili. Cestou dole sme pokukávali po Javorovej doline v ktorej väčšina z nás ani nebola a tak sme sa zhodli na zostup práve tadiaľ. Dušan s touto trasou počítal, keďže mal pripravené odchody autobusov z Tatranskej Javoriny. Spomenuli sme na Ďura, ktorý chcel stihnúť okolo štvrtej vlak z Popradu do Bratislavy. Ten by tak či onak nestihol a s kľudom sme zostupovali Javorovou dolinou. Ďuro sa medzitým ozval že sa vybral z Terinky na Zbojníčku a do Smokovca zíde Veľkou Studenou dolinou. Javorová dolina to bol nezvyčajný pohľad na Tatranské štíty od severnej strany, scenéria s Belianskými Tatrami a les zarastený machom a papradím. Jediné mínus mal snáď len nekončiaci chodníček pred nami. Zišli sa mi poltopánky z batoha ktoré som mal pôvodne na spiatočnú cestu z Hrebienka. Posledné kilometre nás hnala už len túžba po „čapáku“. Dočkali sme sa a voľný čas do odchodu autobusa bol skvelo vyplnený. Bus do Smokovca nás stál 1,50e, čo sa mi nezdalo veľa. Asi to bolo tými Poľskými „ešpézetkami“. S Ďurom sme sa stretli pri aute v Smokovci a deň sme zakončili jeho odprevadením na Popradskej stanici.
Vlado