Lezecký klub Humenné

Už viacerí sa ma pýtali, či bude článok z Nepálu a nejaký čas sa na to chystám, ale po toľkých rozprávaniach a premietaniach, väčšinou v súkromí, jednoducho nebola chuť.

Himaláje ... náš sen, najprv individuálne každý so svojím cieľom a spôsobom, neskôr od roku 2009 ako spoločný cieľ a nakoniec po máji 2012 bola z toho svadobná cesta. Prečo nie more a teplo? Kto nás pozná, ten to chápe, kto nie, tak je to jednoduché ... v horách sme sa spoznali, hory nás spojili a podľa možností sme tam čo najviac.

Ťažko opísať každý deň na treku, tak sa pokúsim aspoň priblížiť, čo predchádza takému výletu a stručnejšie popísať tie dva treky.

Po nečakanom voľne pre Peťku to všetko nabralo rýchli spád. Na začiatku júla kupujeme letenky na 1.10. z Prahy. Kupujeme najlacnejšie letenky, letisko vyšlo ako jedno z najbližších a máme možnosť ľahko doriešiť prípadné problémy napr. s batožinou (ktoré aj nastali, ale nič vážne). Do odletu tak máme tri mesiace, za ktoré musíme pozisťovať, čo tam vlastne pôjdeme, akú výbavu ešte nemáme a veľmi dôležité – doplniť lekárničku a poriešiť úpravu vody, pretože nie všade na svete je voda pitná ako na Slovensku. Takže popri práci, ktorú ukončím v deň nášho odchodu do Prahy, zbierame informácie, objednávame po dlhom zvažovaní tabletky na úpravu vody, zbierame recepty na lieky a redukujeme vybavenie kvôli hmotnosti do lietadla a zaváži aj to, že čo zoberieme do Nepálu, tak to budeme väčšinou nosiť na chrbtoch (v meste sa dajú odložiť nejaké prebytočné veci v hoteli kde spíte).

Po troch letoch vystupujeme 2.10.2012 v Káthmandu, hlavnom meste Nepálu. Priamo na letisku vybavujeme víza. Je potrebné vyplniť nejaké papieriky, podobné ukrajinským, a postáť v dlhej rade. Potom nasleduje dlhšia cesta taxíkom do mesta priamo pred hotel v Thameli (turistickej časti KTM). Nasledujúci deň pobiehame po hlučnom a prašnom meste za účelom povybavovať, čo najviac potrebných formalít ... permity (vstupenky) do rezervácie Annapurna, permity do oblasti Everestu (Sagarmatha NP), TIMS (zelené karty pre turistov individualistov, t.j. bez sprievodcu a nosičov) pre oblasť Annapurny a pre oblasť Everestu, lístky na autobus na začiatok treku okolo Annapurny a letenky do Lukly odkiaľ sa vyráža pod Everest. Veľa informácií máme od kamarátov, čo tam už boli a trošku nám pomohol knižný sprievodca Lonely Planet v češtine z roku 2003, ale tam je už veľa informácií mylných a starých (no opisy trekov veľmi pomôžu). Všetko sa dá zjednodušiť, keď už doma pôjdete cez cestovku a s nosičom, či vodcom. My chceme trošku dobrodružnejšie a lacnejšie.

V ten istý deň sme ešte boli dokúpiť posledné veci (karimatky, plyn. bomby, kraťasy) a jedlo (vifony, polievky, tuniaky, cestoviny, cukor, čaj, šumienku, chlieb a bravčové mäso v konzerve). Pre informáciu dá sa tu kúpiť prakticky všetko, lieky, hygienické potreby, oblečenie, chýbajúcu výbavu (veľmi sa oplatia páperové, či už vetrovky alebo vesty, rukavice, papuče, spacáky, sú lacné a kvalitné). Rozhodli sme sa zobrať aj stan, preto tie karimatky, no nebola to dobrá voľba (neskôr).

3.10. o 7:30 vyrážame autobusom (Green Line) z Káthmandu do Pokhary, ale mi máme všetko vybavené, takže sme vystúpili skôr v Dumre. Cesta trvala asi 6 hodín s dvomi zastávkami na raňajky a obed. Z Dumre je to 50 km autobusom do Bhulbhule na začiatok treku okolo Annapurny. Tu si nás poznačili do knižky, že vstupujeme do Annapurna Conservation Area (na treku je niekoľko stanovíšť, na ktorých kontrolujú či máte permity alebo TIMSy).

3.10.2012 o 15:50 môžeme konečne vyraziť na trek pod názvom Annapurna Circuit Trek. V pláne máme prejsť nielen tento trek, ale aj bočný výlet k jazeru Tilicho a posledných 20 kilometrov treku okolo Annapurny chceme nahradiť trekom Annapurna Base Camp Trek (trek do základného tábora pod južnú stenu Annapurny). Spolu je to skoro 300 km. Celý čas budeme vlastne obchádzať masív osemtisícovky Annapurna, vysokej 8091 m. Hlavným cieľom je prejsť celý trek, kde polovica úspechu je prejsť sedlo Thorung La (La je sedlo) vo výške 5416 m. Máme na to 28 dní, v tom je aj niekoľko dní oddychu v Pokhare.

Hneď v prvú noc máme problémy s domácimi, ktorí nás chceli v noci v stane okradnúť, tak sme to vzdali a po tme sa presunuli do 45 minút vzdialeného hotela (nepredstavujte si hotel v Európe). Potom sme už na stanovanie moc nemysleli, ale aj s iných dôvodov. Campy na treku sú, ale vyzerajú tak, že ich skoro nik nevyužíva. Veď ani nie je dôvod, keďže každú chvíľu prechádzame okolo hotelov. Vo väčšine prípadoch sa tu už dá aj osprchovať a dobiť batérie. Takže stan je zbytočný, no našťastie váha bola skoro zanedbateľná a jedlom, kúpeným pre campovanie, sme ušetrili pár korún, keďže stravovanie na trekoch v oblastiach Annapurny a Everestu je drahé (hlavne v porovnaní s inými časťami Nepálu).

Prvých skoro 5 dní putujeme zalesnenými oblasťami s ryžovými políčkami a krásnymi miestami na prespanie aj s výhľadmi na vodopády. Začínali sme vo výške 840 m a na piaty deň sme vystúpili do 3735 m. No prekonané prevýšenie bolo o niečo väčšie, keďže starý (pôvodný) chodník prekonáva veľa prekážok. Je miernejšia možnosť, po novovybudovanej ceste pre autá, ktorá bude veľmi skoro prejazdná na celom úseku až do Manangu. My sme sa držali skôr pôvodného chodníka, či už chcene alebo nechcene .

Všetky knižky o tomto treku opisujú aj spôsob naháňania ubytovania, pretože sa často-krát stáva, že hotely sú plné, no my sme s tým problém skoro nemali. Dokonca tretiu noc (Temang cca 2600 m) trávime na hoteli úplne sami. Nevieme či ubudlo turistov alebo pribudlo ubytovní. Priamo z izby hotela vidíme po prvý krát, aj keď nie v celej svojej mohutnosti, osemtisícovku Manaslu, 8163 m. Teplota s rastúcou výškou citeľne klesá. Dole sme sa kúpali vo vlastnom pote, no tu začíname využívať naše teplé spacáky.

Šiesty deň ráno vyrážame už bočnou „vychádzkou“ k jazeru Tilicho, ktoré sa nachádza vo výške okolo 4920 m. Ale pred samotným jazerom spíme ešte v Tilicho Base Campe, po druhý krát v stane. Výstup naľahko (keďže sa vrátime späť do TBC) trval 2:30 hod s prevýšením 850 m. Neboli sme priamo pri jazere, ale nad ním vo výške 5000 m. Nasledoval zostup, balenie a pokračovali sme späť. Pred napojením sa opäť na hlavnú trasu bola ešte jedna noc, takže celá odbočka trvala asi dva a pól dňa navyše. Vrelo odporúčame, je to nádhera a perfektná aklimatizácia.

Pred samotným výstupom do sedla sa spí v Thorung Phedi vo výške 4450 m alebo vyššie sa nachádza ešte jedna ubytovacia možnosť s veľkou kapacitou vo výške 4800 m. My sme spali v Thorung Phedi v jedálni, pretože tu už bolo plno, ale iba s jednou francúzskou dvojkou, chalan s babou. Na večeru sme si dali paradajkovú polievku a pizzu. Všade sa „prispôsobili“ potrebám západniarov, aj vo výške 4450 m robia napr. pizzu, steaky, hranolky a hamburgery.

Vyskúšali sme už niekoľko jedál, ako aj ich hlavnú stravu, ktorú jedia 2x denne po celý život – Dal Bhat. Kde Dal je šošovicová polievka a Bhat ryža. Ryžu si zalejú šošovicovou polievkou a tak to jedia. K tomu je príloha podľa toho čo majú, zelenina, zemiaky. Po pravde nám to pri Annapurne nechutilo (Pri Evereste ale najväčšia pochúťka). Takže sme jedávali väčšinou ryžu so zeleninou (ako rizoto) alebo cestoviny so zeleninou. O ryži a čaji môžeme povedať len toľko, že to, čo sa u nás predáva je „bľuvajz“. Samozrejme záleží aj od ceny alebo konkrétneho výrobcu (aby som neurazil až tak).

12.10. – 9.deň pochodu: Vstali sme o 5:00, uvarili čaj, pobalili sa a o 6:15 sme začali ukrajovať z 1000 metrového stúpania do sedla. Väčšina ľudí bola o piatej dávno preč. Pre nás je to priskoro a aj zbytočne. Takto ideme len s pár ľuďmi. Dokonca stretávame dve dvojky Čechov, s ktorými sa náhodne stretneme v jedálni dnešný večer v jednom z mnohých hotelov v Muktinathe. Výstup bol pohodlný a nebyť Peťkiných ženských problémov, tak si to naplno vychutnáme. Sme perfektne rozšliapaní, s výškou žiadny problém. Škoda, no aj v kombinácii s bolesťami sme v sedle za 3:45 hod o 10:00. Je krásne, viditeľnosť dobrá, pofotíme sa, dáme si čaj, porozprávame sa s ďalšími Čechmi ... no musíme dole. Muktinath, náš dnešný cieľ je o 1600 m nižšie.

Väčšina ľudí končí v Muktinathe, odkiaľ sa odvezú džípom do Jomsonu, kde je letisko alebo sa dá využiť autobus, ktorý už chodí v doline Kali Gandaki (najhlbšej doliny na svete) až do Pokhary. My pokračujeme po prašnej ceste cez Kagbeni (vstupná brána do Horného Mustangu) do Marphy. Vedieť tak, že v tú istú noc tu spia aj členovia slovenskej expedície na Dhaulágiri ...

Ďalšie dva dni zostupujeme dolinou, meniacou sa zo sušiny na les až do dedinky Tatopani vo výške 1200 m. Dokúpime nejaké konzervy, cestoviny a chlieb a môžeme sa oddeliť od treku okolo Annapurny a pokračovať k ďalšiemu nášmu cieľu, do základného tábora pod Annapurnou (ABC). Ale samotnému napojeniu sa na trek do ABC predchádza stúpanie z výšky 1200 do výšky 2860 m a ďalším niekoľkým výškovým zradnostiam v podobe stúpania a klesania cez bočné doliny. No pred tými ostatnými stúpaniami a klesaniami spíme vo výške 2860 m v Ghorepani. Odtiaľ je častý cieľ vyhliadka Poon Hill 3200 m. Ešte po tme sme sa tiež začlenili do dlhého radu turistov, ktorí pomaly stúpajú na kopec odkiaľ vidno dve osemtisícovky a ďalšie krásne kopce. Dôvodom je východ slnka a tým krásna scenéria. Naľavo Dhaulágiri (8167 m), pred nami Annapurna I (8091 m) a napravo posvätný kopec Machhapuchhre (v preklade Rybí Chvost podľa jeho tvaru, 6997 m).

18.10. – 15. deň: Sme v Chomrongu (ch sa číta v Nepále ako č) na terase a užívame si dostatok času aj slnka a výhľadov a kávičky a koláčikov. A sme na samotnom treku do ABC. Ten predstavuje tisícky schodov, znova stúpania a klesania. Ale ideme ďalej. Na 17. deň od vyrazenia z Bhulbhule sme na druhej strane celého masívu v ABC pod južnou stenou Annapurny, vysokou 4 kilometre. Ako sme si doma nevedeli, takú výšku predstaviť, tak teraz si nevieme predstaviť, aký veľký (malý) by sme boli v tej obrovskej stene ... fotíme ... fotíme. Spíme v stane s výhľadom na Annapurnu.

20. deň – posledný deň. Dorazili sme do Naya Pul, 1070m, odkiaľ sa dostaneme taxíkom za 1 hodinu do Pokhary. Zhrnutie ... 300 km, 20 dní, priemerne 5:20 hodín za deň. Boli dni dlhé 7:30 hod, ale aj 2 hod. Max. dosiahnutá výška 5416 m (Thorung La), splnené všetko, čo sme chceli aj vďaka super počasiu a pomerne rýchlo. Spoznali sme krásny kút Nepálskych Himalájí, aj keď trochu komerčný, ale stálo to za to. Po vybudovaní cesty je údolie Kali Gandaki prakticky prázdne od turistov – niekedy často „chodení“ Jomson trek už ani neexistuje. Uvidíme čo sa zmení v druhej doline, ktorou sme šliapali prvých 9 dní, keď sa aj tam dokončí cesta ...

Pred odletom do Lukly ku Everestu máme skoro 9 celých dní. Takže sa pokúsime presunúť letenky o pár dní skôr a zvyšný čas využiť na oddych v Pokhare. Pokračovanie v 2. časti ...

Dušan a Peťka