Týždeň lezenia 2. 8. – 8. 8. 2010

Je to túúúú........ čaká nás týždeň plný lezenia. Veľmi sme sa na neho tešili, tak snáď nám počasie bude priať a bude nám to liezť. V zostave Peťka, Silvia, Duško a Maroš vyrážame v ústrety neošahaným skalám, teda aspoň pre nás. Článoček, ktorý si budete čítať sme mali písať všetci štyria na preskačku, ale nakoniec to dopadlo tak, že ho píšu iba baby a Duško vyberá fotky :o) a Maroš sa fláka v Nemecku.

1. deň
Je nejaký ten čas po obede a my sa vezieme konečne v aute na týždenný výlet. Skalky nás už čakajú. Chceli sme vyraziť už skoro ráno, no Dušan mal nejaké povinnosti. Nevadí, hlavne, že sa už vezieme. Cesta ubieha rýchlo, všetci sme nažhavení si zaliezť. Dnešná zastávka je Liptovský Ján.

Prichádzame sem už v podvečer, tak nám toho času veľa neostáva, ale chceme využiť aj nejaké tie tri hodinky do zotmenia. Nekráčame dlho, ideme len k prvej skalke na ktorej si všetci vylezieme po šesť ciest. Na začiatok dávame cesty za IV, no podľa mňa sú omnoho náročnejšie. Ale to je Liptovský Ján, už som si zvykla, že tú sú obtiažnosti nižšie a pritom cesty ťažšie.

Teší nás to, že Silvia si ťahá prvú cestu sama. Tento týždeň má premiéru na skalkách, bude si toho ťahať častejšie na prvý krát. Tak len do toho Silvi, povzbudzujeme ju.

Cestičky sú pekné. Cesta Kút je krásne technicky náročná. Pekne sa tam na prvého potrápim, ale nakoniec to dám. Maroš zasa skúša neváhaj a skoč za VII- na udicu a už je aj hore. Dušanovi to tiež lezie pekne, musí síce nadobudnúť morál, lebo skoro dvojmesačná odmlka kvôli zlomenému prstu sa nedá zaprieť.

Preliezame si krásnu Hranu a Lykopódium a na udicu si dávame Cik cak za VI, na ktorú musíme ešte dozrieť :o) Spokojní, že sme sa trocha rozliezli sa poberáme do Mikuláša na večeru k Dušanovej mamke. Zoberieme ešte potrebný materiál a za svitu hviezd a čelových lámp si staviame stany pri Váhu. Zaspávame pri rachotení vlakov a kamiónov, ktoré dotvárajú príjemnú kulisu tejto noci :o)

2. deň
Po prvej úspešnej noci v stane sa zobúdzame do krásneho žltého slnečného rána pri Liptovskom Jáne. Umyť zuby, naraňajkovať sa, zbaliť stany a hor sa za skalami. Cestou ešte dopĺňame potraviny v miestnych potravinách a auto nechávame na našom parkovacom mieste ako v predošlý deň v Jánskej doline pod lesom pri cestičke ku skalám. Batohy a laná na plecia a môžeme vyraziť. Cestou hore stretávame včerajšie skalky no už sa nezastavujeme, máme iný cieľ, väčší a vyšší. Po krátkom stúpaní lesnými serpentínkami sme pri dnešných skalách a očami hľadáme cesty na rozlez. Duško ako zdatný znalec tejto lezeckej oblasti v Bielej doline nám ukazuje všetky možné aj nemožné alternatívy pre naše dnešné voľnočasové aktivity.

Začíname s kratšími cestami na pravej stene ako Prvá, Ferdo, Zubatá, Los Čvirikos ..., v ktorých je väčšinou kľúčový jeden krok, na ktorom keď sa trošku viac vytrápime tak už to ide. Po prelezení ciest na jednej stene nás však Dušan musí na nejaký čas opustiť kvôli výmene pneumatík za letné, keďže zima už pominula :-) a tak si dávame aj my trochu pauzu na obedík a po ňom sa vrháme na vežu vľavo od steny. Trocha kútového lezenia sa mieša s lezením po chrbte veže, policiach a balvanoch naskladaných na seba na jej vrchole. Lano je v prasati, pozor ešte na pichľavú borovicu pri ceste nadol a poďho na ďalšiu cestu. Veža sa zmenou strany mení aj reliéfom a nás čakajú členité cesty s veľkými skaliskami.

Ťažšiu cestu s kľúčovým krokom v previse skúša vytiahnuť Peťka, no dokončí to napokon Maroš. Veľmi krásny krok s chytom v špárke a v previse, len si ho treba nacvičiť a veriť že to človek dá, pretože nit je až za previsom. Posúvame sa smerom doľava a skúšame previsnutú cestu na udicu kde keď sa nám nedarí, tak si aspoň pekne zalietame. Maroš s dlhými nácvikmi krokov skúša ťažšiu cestu hneď vedľa tejto previsnutej, a nakoniec ju dáva tak ako aj dve dlhé kolmé cesty na celé lano o kúsok ďalej, s nohami prevažne na trenie a chytíkmi malými a skrytými. Kto má chuť skúša si ich takisto ako aj nové cesty na konci ďalšej steny vľavo.

Čas však rýchlo plynie a my spokojne zničení zisťujeme že je už podvečer. Balíme veci a cestou späť prechádzame popri obrovskom množstve ďalších ešte väčších skalných stien a veží a nevieme sa vynadívať od toľkej nádhery a lezeckých možností. Duško, ktorý sa chytro vrátil zo servisu nám robí výklad a privádza nás ku poslednej ceste Hrádocká V+, ktorej nevieme ani jeden ani za strašenia čiernych mračien a hromov odolať. Cesta je to krásna dlhá 25 metrová s lezením v kúte ako aj po kolmej stene, kde si človek môže naplno vychutnať každý menší či väčší chyt aj stup. A práve na tejto dnes poslednej ceste sa stretávame s našim lezeckým tohtotýždňovým súputníkom netopierom, ktorého touto cestou srdečne pozdravujeme a ospravedlňujeme sa mu za všetky vzniknuté nezrovnalosti a prípadné traumy, keďže sa isto bál viacej on nás ako my jeho :-) Po odchode z lesa sa v aute smerujúcom do Liptovského Mikuláša obzeráme, a za zadným sklom vidíme búrku na mieste odkiaľ sme práve prišli.

V Kauflande dopĺňame zásoby a hneď pred ním ich aj piknikovo na karimatkách a s varičmi míňame. Rozhodujeme sa čo so zajtrajším dňom v alternáciách pre nás priaznivého či nepriaznivého počasia a zrazu padne návrh, čo takto spať na Šútove? Všetci sme za a tak ideme na Šútovo s tým, že veď zajtra sa uvidí. Autom sme tam za chvíľu, zopár stanujúcich je už rozložených, no miesto si bez problémov nachádzame. Stany už stoja, no ale ísť spať bez okúpania v jazere to predsa nejde :-) Maroš a ja (Sisa) dávame zo seba dolu oblečenie a nahí v tmavej noci za príjemného mrholenia plávame v jazere vytvorenom v bývalom lome. Voda je viac než skvelá a tak osviežení môžeme ísť pokojne spať a tešiť sa na zajtrajšie zážitky.

3. deň
Ráno sa nám nijak raz nechce vyliezť zo stanov. Od včera večera prší a mrholí. Aj keď sme vyspatí ležíme v stanoch ako mrože. Aké krásne by to bolo ránko, keby nás zobúdzalo slniečko. Vykúpali by sme sa v Šútovskom jazierku a celý deň, sa zohrievali na nejakých skalkách. Nakoniec sa vykotúľame a namierime si to rovno k Šútovskému vodopádu. Pršať prestalo, no skaly sú mokré a tak volíme túto prechádzkovú alternatívu. Po necelej hodinke kráčania sa ocitáme pri fakt peknom vodopáde. Zasa ma napadá jediné, keby bolo slniečko, hneď by som sa v ňom vykúpala. No nesmelo by tam byť toľko zvedavých očí. Polovica z našej skupiny si ovlaží aspoň nohy, urobí sa pár pamätných fotografií a kráča sa ešte rýchlejším tempom dole. Aby sme si tento výlet oživili, tak sa všetci prejdeme po peknom no celkom slušne húpacom mostíku z lán a dosiek.

Sedíme v aute a fičíme do Žiliny, kde strávime dnešné poobedie. Stále je zamračené a tak si dávame turistiku po meste. Povymetáme všetky športové obchody. Ja skúšam lezky, ale akosi nesedia. A tak len obzeráme, čo kde majú a kupujeme cyklistickú prilbu na jednu našu makovicu. Keď máme turistiky dosť, vraciame sa k autu. Času máme ešte habadej, chceme si dnes na námestí pozrieť filmík. Volíme ďalšiu obchodnú turistiku a to v Maxe. Pobeháme športové obchody a jeden člen posádky po dlhom skúšaní kupuje topánky. Vraciame sa na námestie a pri tlačení čokolády a piva kukáme na plátno plné pohyblivých obrázkov.

Spokojní nasadáme o 23.00 h. do auta a presúvame sa za Súľov. Stany staviame na akejsi malej čistinke za svetla čeloviek a niečo po polnoci líhame. Noc je krásne jasná a tak všetci zaspávame s nádejou, že zajtra si krásne zalezieme.

4. deň
Po dennom oddychu pri motaniciach v Žiline sme už boli zase lezenia spôsobilí. Ráno čerstvo prebudení tesne vedľa kelového políčka za lúčiacou sa tabuľou dedinky Súľov, sme si vykonali povinnú rannú hygienu a presunuli sa dolu do centra dediny pred krčmu, jednotu a obecný úrad. Neústupčivá hmla sa s nami dlho lúčila, a tak sme vlhké stany rozložili na lavičky a kade tade po mininámestíčku (miestni si tak ráno mysleli že sme spali priamo tam na betóne), zatiaľ čo my sme sa spokojní pri prvých pohľadoch na odhaľujúce sa veže súľovských skál naraňajkovali, vypili čajík a kávičku, zbalili veci na lezenie, zbežne pozreli do sprievodných papierov z netu kde by sme asi chceli ísť (keďže lezeckého sprievodcu pre Súľovské skaly už ani nevydávajú) a hor sa za zlepencovými skalami.

Menej ako za hodinku peši lesom (cesta vedie z dediny popri základnej škole rovno, potom odbočiť doľava popri novej dreveničke a modrookom haskym a potom doprava hore trochu štrkom a už sa napája lesná cesta zase doprava) sme sa dostali najskôr ku „školskej veži“. Pocestní nám poradili zopár ciest zodpovedajúc našim schopnostiam a tak sme sa na ne s chuťou vrhli. Poliezli sme 30 metrové cesty ako „schody do neba VII-“ či „šťastná trinástka IV“, pri ktorých sme sa znova stretli s našim kamošom netopierom :-), a pri ktorých sme zažili veľmi vtipné chvíle istenia, keďže lano stačilo akurát na vyvlečenie druhého konca z kýblika a terén pre ističa bol veľmi strmý a labilný.

Potom nasledovali pekné cestičky s názvami „plch V+“ a „chlp V“ kde sme si vyskúšali aj lezenie na sokolíka, no a ešte aj cesty, pri ktorých by sa zišla do ruky motyčka na okopanie záhradky :-). Presunuli sme sa teda ďalej popri „veži nad ohniskom“, kde sme si cesty však len obzreli a pozdravili miestnych borcov v ťažkej ceste, a dostali sa ku „kamennej tabuli“. Tu sme sa zoznámili s dvoma českými lezcami, ktorí tieto skaly poznali viac ako my a tak nám dali nejaké lezecké typy. Cesty na rovnej tabuli s veľkými madlami ale aj vyšmýkanými oblinkami, jedna cestička v kúte s veľkou špárou znova s možnosťou lezenia na sokolíka, cesta priamo po chrbte veže s veľkým zaseknutím celého predkolenia do pukliny, či previsnutá cesta v tieni borovice, ktorú zdolali Maroš a náš nový český známy, nám dali zabrať do podvečerných hodín ešte pred zotmením, kedy nás však už aj mrholenie prinútilo zbaliť si švestky a ísť klábosiť ku pivu s novými priateľmi dolu do dediny.

Treba ešte s dôrazom podotknúť, že toto bol deň kedy Marošovi jednoducho išlo a my sme sa na jeho rečiach neskutočne bavili! Ale nič v zlom Chrobák, veď ty vieš :-). Takže zastávka cestou dolu pri studničke, pokec v krčme pri orosenom a chrumkách, dobitie elektroniky a znova nocľah na tom istom fleku pri políčku. Suma sumárum, za deň lezenia v Súľove asi 13 zdolaných ciest s obtiažnosťou 5 a 6.

5. deň
Po nádhernom spánku sa budíme do krásneho počasia. Slniečko nám svieti nad hlavou a ani sa nám nechce veriť, že dnes by malo pršať. Hygiena, balenie, raňajky a kávička a slniečko sa začína schovávať za mraky. Vyrážame v našej štvorkolesovej konzerve :o) do Prievidze. Po ceste nás chytá silná búrka. Musíme zastaviť, stierače to nezvládajú a rozumnejšie je prečkať to najhoršie. Keď je ako tak putujeme ďalej a v Prievidzi sa na nás usmieva slniečko. Dnes smerujeme do oblasti Kaľamárka. Keďže cesta vedie cez Handlovú, tak tam zastavujeme a ideme si obzrieť stenu kde boli decká na súťaži. Pekná stienka a ešte stále sú tam pripravené cesty.

Pri občerstvovaní sa dozvedáme, že je tu aj Jožko a čo chvíľa je pri nás. Spolu vyrážame na Kaľamárku, kde Jožko ide vyzdvihnúť deti z tábora. Posledné metre pred cieľom dávame nášmu autíčku riadne zabrať. Panelová cesta do kopca ho prinúti ťahať na jednotke. No zvládlo to a tak sa zvítavame s deťmi. Dozvedáme sa, ktoré skalky sú kde a kde sú dobré cesty. Veľmi sme sa sem všetci tešili, ale sme skeptickí, všetko je mokré a hromženie niekde v pozadí neznie vábne. Nevzdávame sa, berieme matroš a ideme pod skalky. Náš skepticizmus bol oprávnený, všetko je riadne mokré. Je po lezení, dnes sa iba vozíme :o) Aspoň si ošaháme skalu a môžeme povedať že sme tu boli. Vraciame sa k autu a dohadujeme sa čo ďalej. Najrozumnejší návrh sú Krompachy, kde majú Dušanova rodina dom, v ktorom môžeme prespať a na ďalší deň si vychutnať Dreveník. Je rozhodnuté. Kaľamárka sa s nami lúči dažďom, ešte, že sme neskúšali liezť, by sme zmokli. Do Krompách prichádzame v podvečer, všetci vytešení si varíme a dávame si konečne sprchu :o) Ešte zahráme karty a šup ho do postieľok, aký to komfort :o)

6. deň
Všetci sme ponorený vo svojich sníčkoch a nikomu sa nechce vstávať keď budík zazvoní 7.00 h. No slniečko nám spať nedá. Vykúka cez okenné tabule k nám do izby a vábi nás svojimi lúčmi, aby sme vyliezli a využili krásny deň. Celkom šikovne vstávame, balíme, papáme a o chvíľu už kráčame do mojej najobľúbenejšej oblasti Dreveník. Dnes nás čaká dlhý deň lezenia a hneď sa púšťame do prvých ciest.

Na rozlez si dávame na veži menom Marta Odštepy za V. Je to pekná cesta a nie veľmi náročná, no neviem prečo, ja sa v nej stále vytrápim. Dáme si tu ešte dve cestičky, z toho jednu na udicu a presúvame sa na stenu oproti. Druhá polovica nášho týmu si dáva na začiatok cestu do previsu, ale po nádherných dierach s názvom Číslo 12 za VI+/VII-. A hneď búchajú ďalšie cesty v blízkosti. Vrcholí to Ninjovými skokmi za VII/VIII. To už je pekná stupnica.

My sa na oplátku vytešujeme v V–kových cestách, v ktorých som sa kedysi trápila aj na udicu. Teraz nám to lezie jedna radosť. Je to nádhera. Slniečko nám svieti do chrbtov a my ako jašteričky lezieme do hora po skale. Lákajú nás lištičky, platničky, dierky, madlá, previsy. Nevieme odolať. Po obedíku sa púšťame do ďalších ciest. Nových, starých. Každý podľa svojho gusta skúša cestu za cestou, aj ľahšie aj ťažšie. Poniektorý sa púšťajú aj do náročnejších ciest ako je Nočná mora za VII. Ostatní aspoň na udicu.

Chalani si preliezajú Pinokia, Káčera Donalda, Máriu všetko za VI. Ide im to krásne. Jednu cestičku vyhriatu slnkom za druhou. Baby lezú na skale oproti a tiež sú šikovné. Ešte jednu cestu na inej skalke a balíme. Pomaly sa chýli k večeru a tak to po dnešnom nádherne polezenom dníku smerujeme opäť do Krompách, kde večer zakončíme koláčikmi a chlebíčkami. Zhodnotenie dnešného dňa je na výbornú. Všetci sa prekonávali vo svojich cestách a každý si zasa posunul laďku o kus vyššie. A to veľmi poteší dušičku, keď vidíte, že sa zlepšujete.

7. deň
Druhá noc v luxusnom spaníčku v dome v Krompachoch za nami a pred nami je posledný deň nášho lezeckého výletu. Namierené máme na Turniská pri Košiciach pri dedinke Kojšov, no ešte pred tým sa patrí rozlúčiť s Dušanovou tetou a dedom, ktorí nám tak srdečne poskytli nocľah. Ešte raz veľmi pekne ďakujeme! Cesta pri pospevovaní v objatí batohov, karimatiek a spacákov ubieha rýchlo a tak ešte pred poludním prichádzame do Kojšova, kde nechávame auto a peši za dáku pol hodinku s prejdením potoka vľavo cez lávku a potom rovno hore po lese dorážame na miesto nášho lezeckého činu.

Už dolu pri plnom parkovisku pod lesom nám bolo jasné, že sa to hore bude hemžiť športovými nadšencami, no miesto sme si predsa len našli. Za obrovskou skalnou klenbou, na ktorej sa celý víkend odbavovala skupinka mladých hlučných lezcov sme zabočili doľava, kde nás čakalo zopár začiatočných dlhších pätiek, aj s kurzom záhradkárčenia ale aj so zopár peknými ba priam až ukážkovými krokmi ako z prípravnej umelej steny. Niektoré prvé nity boli na náš štýl privysoko, no s premyslením krokov sa to dalo zvládnuť.

Po našom odbavení sa na tejto stene sme sa presunuli pod skalnú klenbu na vežu, kde sme liezli krásne cesty „lečo, analýza, čierna zem“ s premyslenými technickými krokmi, ale aj cestu „územie motýľov VI+“ po skale ostrej ako britva. Pokročilý podvečerný čas nás však po asi jedenástich zdolaných cestách donútil rozlúčiť sa s touto skalnou nádherou využívanou hlavne Košičanmi, no stihli sme si obzrieť ešte zopár jej novo odistených ciest vhodných aj pre začínajúcich lezcov, na ktoré však príde čas nabudúce. Zastávka dolu v dedinskej krčme pri lezeckých známych a priateľoch nás smiechom naladila na dobrú vlnu pred cestou domov, ktorú sme však ešte prerušili v Košiciach pri detskej železnici. Chceli sme totiž vidieť ako vyzerá umelo vytvorená nácviková lezecká skala Rokodrom, ktorá tam už nejaké to desaťročie stojí. Videli sme, chytili sme, poliezli sme a pošli domov.

Táto posledná oblasť sa mne osobne (Sise) lezecky páčila najviac, no to zrejme aj tým, že už sme boli celkom dobre rozlezení a bol to posledný deň takže si ho bolo treba ešte naplno užiť :-). A ak to môžem za nás všetkých štyroch zhrnúť, tak tento lezecký výlet splnil svoj účel. Počasie sa nám v celku vydarilo takže sme mohli využiť plánovaných 7dní, spoznali sme nové lezecké oblasti našej krajiny, a aj keď nie oblasti tak aspoň nové cesty a možnosti ich prelezu, spoznali nových ľudí, dokázali vydržať spolu 7 dní naložení v aute (ktoré nás chúďa všade bezpečne dopravilo) ako sardinky v konzerve a po nociach v stanoch pri chrápaní či skorom rannom budení, v neposlednom rade si užili aj kultúrny program, ale čo je najdôležitejšie – na skalách aj pomimo sme to všetko prežili v zdraví a s úsmevom na tvári aj v duši :-).

Peťka a Silvia článok
Duško foto

Výber fotografií nájdete v albume.