Lezecký klub Humenné

Tentoraz to nebol plán úplne narýchlo, pár dní som to už mal v hlave, ale stálo to tiež za to...
A ako to teda bolo?
S Jožom Margetinom sme boli dohodnutí na sobotu na lezenie Cesty k slnku (pekná 5-ka) na Malý Ľadový štít. Vtedy ma hneď aj napadlo, že to spojím s mojim už dávnejším snom či túžbou zažiť východ a západ slnka na niektorom tatranskom štíte. Pri lezení totiž nie je veľmi čas všímať si okolie, na vrchole je to potom vlastne polovica cesty, lebo čaká ešte zostup a to podľa možnosti za vidna..

A tak o deň skôr sa vlakom dopravujem do St.Smokovca a odtiaľ už po vlastných klasicky Hrebienok – Zamka – Téryna. Nabalený lezeckým materiálom i bivakovacím výstrojom už pod Térynkou mám celkom dosť a s radosťou aspoň na 20 minút zhadzujem tú „ťažkú sviňu“ už pri chate dole. Chatár Miro vraví, že práve došiel hore, lebo zajtra (t.j. v sobotu) príde veľmi veľa ľudí. Bodaj by nie, počasie je ideálne, najlepšie v priebehu roka.
No už musím ďalej, „sviňu“ znovu na seba a pokračujem smer Sedielko. Podľa schémy nájdem nástup na zajtrajšiu cestu a tam vyložím pod veľký kameň lezecký materiál, nechávam i mačky a cepín. Je už 16.00, tak ho snáď nikto nesprivatizuje...
Konečne s ľahším batohom stúpam do Sedielka, kde sú z drevených brvien urobené akési schody, aby sa zabránilo zosúvaniu kamennej sute. V Sedielku začínam besnejšie fotiť, lebo výhľady ozaj stoja za to. Na Malý Ľadový štít vystupujem zostupovkou, mačky a cepín nie sú potrebné.
Hore sú tie výhľady na všetky svetové strany ešte samozrejme krajšie, a tak pobehujem hore – dole po hrebeni spájajúcom oba vrcholy štítu, a neviem, čo fotiť skôr.
Počas fotenia sa len tak letmo rozhodujem pre miesto bivaku – zavrhujem flek na S vrchole, síce dobrý, ale veľmi zaľadnený, a vyberám si radšej menší, ale suchý na J vrchole. Pred vetrom ma bude chrániť asi polmetra vysoká hradba skaly, tak som spokojný.
Slnko zapadá kdesi za Hrubým štítom (alebo až za Západné Tatry?), vľavo vidieť dvojvrcholovú Vysokú, ešte viac vľavo Kriváň, a krásne divadlo vrcholí hlavne tesne po zapadnutí kotúča slnca za obzor. To nemôže zachytiť ani ten najlepší foťák na svete, nieto ešte môj lacný kompakt. A možno ešte viac ma fascinuje nočná hviezdnatá obloha nado mnou, dole nám svetelný smog bráni vidieť to neskutočné množstvo hviezd, aké vidno iba tu, z „postele“ 2600 m vysokej...Sú tak blízko, a zároveň nekonečne ďaleko. V spacáku je teplo, iba tvár občas dobre schladia nárazy vetra, a tak si musím vtedy zakryť celú hlavu. O súvislom spánku sa veľmi hovoriť nedá, ale to mi vôbec nevadí, lebo taký hviezdnatý koberec nemá ani ten najbohatší šejk, a okrem toho sa už teším aj na východ slnka.
Zrod dňa v ničom nezaostáva za včerajším predstavením, mrazivé ráno (v noci bolo cca – 10°C) ma prinútilo navliecť si rukavice, ale každú chvíľu si ich kvôli foteniu aj tak dávam dole. Všetko raz musí skončiť, a tak narýchlo niečo zjem, zbalím veci a zostupujem do Sedielka, stále pochopiteľne s fotoprestávkami. Podarilo sa mi dosť presne odhadnúť čas príchodu Joža, respektíve môjho zostupu k nemu, a po osamelej noci ho ozaj rád vidím. Po chvíľke si nachádzam nesprivatizovaný lezecký matroš, a rýchlo sa naväzujeme, lebo k nám sa blíži ďalšia lezecká dvojka. Samozrejme, kto iný, Česi, títo z Liberca. Správni chlapci, ten starší pozná aj zopár Humenčanov pracujúcich v Liberci.
Cesta je pekná (odporúčame), Jožo ťahá, lezie mu to dobre, ja na druhom to tiež nebrzdím, skala na slnku príjemne hreje, svet je proste krásny. Netrafili sme iba jeden (druhý) štand, ale cestu sme dali aj tak za 3 hodinky. Na vrchole som teda dnes druhýkrát, zostup je jasný, bezproblémový. Čaká nás „poklusom dole“, lebo chceme stihnúť TEŽ o 16.55, dávame tak Téryna – stanica St, Smokovec za 2 hodinky, čo pri tých davoch turistov a ťažkých bágloch bol riadny trest pre naše nohy. Na chodidlách riadne otlaky, no v hlavách spomienky, ktoré nikto nikdy nevymaže... Alexander Daňo