Zamkovského chata 3.~5.2.2012

obr. Každoročne sa koná na chate stretnutie milovníkov hôr, ktorú organizuje Martin Gáblik. Asi Martin, ale to je jedno, hlavné je stretnúť sa so známymi aj neznámymi. V rámci akcie tu majú stretnutie aj účastníci minuloročných expedícií na Cho Oyu, vysokej 8201 m. Tento rok sme sa pridali k Sašovi aj Vlado, Peťka a ja – Dušan, a stálo to za to. Nielen premietanie z expedície, večerná zábava, ale aj náš zvolený program počas dní, aj keď nevyšiel podľa predstáv.

S počasím to pár dní pred odchodom vyzeralo všelijako, ale nakoniec sme vystupovali z auta v jasných Tatrách s úsmevom na tvári. Ten ale rýchlo zmizol, keď k nám prišiel strážnik parkoviska. Super, po niekoľkých rokoch sa v zime znova platí. Tiež nás nepotešili naše preplnené batohy, no výstup na Zamkovského chatu nie je náročný a pomerne krátky.
obr.
Prekvapenie nastalo, aspoň pre mňa, keď sme sa ubytovávali na povale v priestore chaty. Čakal som, že budeme spať v hospodárskej budove na povale. Pre ťažké batohy a hlavne veľké sme si pri výstupe rebríkom na povalu museli pomáhať. Neviem či len mne, ale takéto ubytovania sa mi páčia najviac. Bacówka, Brnčalka, ... Sme tu prví a môžeme si vyberať miesto na spanie.

Po vybalení sa a najedení, približne o pól tretej, využívame zvyšok dňa na krátku skialptúru. Zvolili sme si Filmársky žľab spadajúci z Lomnického sedla, v ktorom sa lyžuje, ale na opačnú stranu ako sme boli my. No čas aj podmienky sa rýchlo menili. Slnko už dávno zašlo za oblaky a klesajúca teplota sa podpísala na tuhnutí snehu polyžovaného žľabu. Vyšli sme aspoň kde sme vyšli. Zjazd bol na niektorých miestach super, ale väčšinou bola doska alebo zatvrdnutý sneh po zosuvoch.
obr.
V sobotu vyrážame o ôsmej smerom na Téryho chatu. Sašo ostáva na chate a pôjde s Rasťom na Veverkov ľadopád. My si zvolíme cieľ až na Téryho chate, predbežne Ľadový štít. Výstup dolinou a hangami bol rýchly, po tvrdom prešliapanom snehu, ale za chatou to už bolo o inom, iba chvíľu bola stopa, ktorá neskôr odbočila na Baranie rohy. Napriek tomu sa držíme zvoleného cieľa – Ľadový štít cez koňa. Ešteže máme Vlada, ktorý prešliapaval až na snehovú pláň, ktorou sa vystupuje do Ľadovej priehyby.
obr.
V lete, bez snehu, je výstup do priehyby pomerne dobrý, ale v hlbokom snehu sa pomaly sunieme strmým svahom. Trochu príjemnej zmeny nastalo pri preliezaní mixového úseku. Aspoň pre mňa :-), ale Vlado si myslel niečo iné. Dalo sa aj obísť :-). Na hrebeni sa rapídne zmenili podmienky. Vlado je v takom teréne prvý krát a začína zvažovať čo ďalej. Zatiaľ ho presvedčíme o postupe vyššie. Na hrebeni sa strieda tvrdý a sypký sneh, ale ide sa dobre. Celý čas sa obzerám na obe strany, ale hlavne do Javorovej doliny. No čím sme vyššie, tým sa viditeľnosť znižuje, vietor zosilnel a začalo hustejšie snežiť.
obr.
Pred Ľadovým koňom nahadzujeme sedačky, naviažeme sa a skúšame to ďalej. V prípade tvrdšieho snehu by som si trúfol prejsť po dvoch, ale snehové hríby nedržia, a tak musím zhadzovať haldy snehu, zatiaľ čo sa tlačím rozkročmo po riti. Medzi jednotlivými blokmi žuly je kopec snehu, ktorému moc neverím. Takže sa pekne vrátim. Vlado bledý, Peťka premrznutá a ja tiež zisťujem, že cítim na rukách zimu. Nie moc nadšení sa vraciame späť do sedla. Počas zostupu sa ako vždy v takých prípadoch presviedčame, že to bolo správne rozhodnutie. Nie vždy sa to darí. Trochu rozptýlenia si doprajeme riťozjazdom alebo po bruchu až do doliny.
obr.
Keďže sme nepokračovali ďalej na vrchol, ostalo nám času na prestávku na Téryho chate. Samozrejme sme buchli rum, no nie kvôli dostatku času a potom už len dole a dole. Pred Zamkovského chatou stretávame Rasťa aj Saša. Sašo krvavý a Rasťo s riadnou podliatinou pod okom. „Čo sa stalo?“ „Tvrdý ľad.“ A niečo aj o Maďaroch spomínali čo tiež liezli na Veverkovom. Viac nebolo treba vysvetľovať :-). Rasťo to schytal keď ťahal. Klobúk dole, šupa to musela byť riadna.
obr.
Vo dverách chaty ma prekvapí Tomáš zo Smižian a ešte viac, keď mi neskoršie povie, že čakajú tretie. Heh ... Držím palce. Dúfam, že sa nevyplní - Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie, :-). Pospomínali sme, niečo (momentálne nemožné) aj naplánovali. No uvidíme, snáď sa zopakuje rok 2008.
Neskôr začal hlavný program víkendu – premietanie Cho Oyu a krásne zábery s komentárom z prvej ruky. Super. Nakoniec sme aj čo to pospievali, čo sme vedeli, ale dokopy strašne málo ...
obr.
Na nedeľu nám už neostalo veľa času. Nechceli sme sa vrátiť neskoro a cesta je dlhá. Ale ranný pohľad na oblohu nás aspoň vyhnal von a na Téryho chatu. Deň pred napadlo niečo snehu, a tak bolo potrebné prešliapať stopu a Vladovi už na začiatku hangu vypovedali pásy. Hodil lyže na plece a vyšliapal to ako včera po svojich. Ostatní sme sa pekne kľukatili a otáčali v nedržiacom novom snehu na tvrdom podklade. No stálo to za to, však na fotkách to vidno. Vlado zlyžoval celý hang a pripravil sa pred lyžovaním na Hrebienok po úzkom vyšmýkanom chodníku, učí sa rýchlo.
obr.
Zjazd po magistrále na Hrebienok s ťažkými batohmi sme zvládli na jednotku. Žeby to prevarené víno pred odchodom z chaty? Prekvapil aj Vlado, ktorí došiel tesne za nami. Iba na jednom mieste musel kričať na fotiacu sa skupinku nech mu uhnú z cesty. Možno ho aj odfotili pri odskakovaní :-). Najnepríjemnejšie to bolo z Hrebienka po sánkarskej dráhe do Smokovca, kde stehná dostali zabrať na ubitej hrboľatej ceste. A je koniec. Z cesty späť si veľa nepamätáme, lebo sme videli iba cez malý priezor na prednom skle. Nabudúce ...