Žiarska dolina 26.-27.1.2013

obr.Tento víkend predbiehali vášnivé debaty v znamení, Ideme! Len kam? Ešte v sobotu skoro ráno sme sa na ceste pri Levoči rozhodovali, kam budú smerovať naše kroky a lyže. Žreb padol na Žiarsku dolinu a jeho vrchol Baranec, s návštevou Žiarskej chaty a večerným presunom autom na Štefáničku do Nízkych Tatier. Cesta k Žiarskej doline vedie popod Dušanovu bytovku v Liptovskom Mikuláši, kde sme sa obzerali po jeho papagájovi či nelieta niekde okolo.

obr.

Na parkovisku už v doline nás privítala miestna vymáhačka parkovných poplatkov. To vždy strašne poteší. Po krátkej príprave šliapeme žltou značkou na tretí najvyšší vrchol Západných Tatier Baranec. Premiéru tu má Kubov splitboard. Iľkove predpovede na pekný jasný deň sa nenaplnili. Po výstupe nad pásmo lesa nás čakali výhľady na fotogenickú oblačnosť. O bezpečnosť sme sa starali častým vytváraním žltých sônd do snehu a Marošovými osemkanálovými pipsami. Sneh na hrebeni začína byť škrupinatý čo nás výrazne spomaľovalo a čím bližšie sme boli k vrcholu, tým menej sme okolo seba videli. Trasa bola jednoznačná, nebolo miesta kde by sme mohli zle odbočiť a v najhoršom prípade sme mali mobily s otázkou, kde som? Na horskú službu. Monotónne šliapanie s minimálnou viditeľnosťou ukončil až pohľad na vrcholový obelisk vystupujúci z hmly.

obr.

Po krátkej pauze na vychutnanie okamžiku, fotenie (moc nebolo čo) a na doplnenie rôznych tekutín rozmýšľame nad zostupovou trasou. Plán bol zlyžovať Jarný žľab smerujúci k Žiarskej chate, no snehové podmienky a minimálna viditeľnosť nám to nedovolili. Pokus o zlyžovanie Jarného žľabu by najskôr skončil nábehom na skalné prahy „Barančíka Central“ a to by znamenalo rušné chvíle pre nás i horských záchranárov. Chtiac nechtiac sme zostupovali tou istou cestou ako sme vyšli. Lyžovanie medzi nie úplne zasneženú kosodrevinu sa vyrovná snáď len mladina Vihorlatských vrchov. Tu sa vypomstilo slovné urážanie spomínanej kosodreviny Kubovi, ktorý vzápätí urval jeden zvar na novom viazaní splitboardu. Kuba zvyknutého na takýto druh problému to nezaskočilo a po pár minútach opráv bol splitboard vo funkčnom stave.

obr.

Nižšie v lese kde nás už zastihla tma som začul akoby ryčanie jeleňa. Bol to však Jožko, ktorému si stret zo smrekom tatranským odnieslo koleno. Po strastiplnom zostupe sme sa všetci zišli na parkovisku pri aute. Až tam sme zistili že Jožkovi po havárke stekala krv po čele. Tu sa využila auto lekárnička, ktorá sa v Majkiho aute doteraz vozila bez využitia.

obr.

Po ošetrení rany sme zhodnotili možnosti ubytovania. Pôvodný plán k presunu a výstupu na Štefánikovú chatu bol zavrhnutý Žiarskou chatou vzdialenou 5,5 km nenáročným stúpaním. Ešte jeden telefonát na chatu o stave voľných miest a už sme šliapali nočnou dolinou za svitu čeloviek. Môj najkrajší pohľad dňa boli svetlá z okien nocou zahalenej horskej chaty. Nasledovalo čapované pivo a kapustová polievka s bryndzovými pirohmi v spoločenskej miestnosti. Bola sobota večer a o atmosféru na chate sa starala „skupina rozličný tovar 2x0,7l“ a „súbor švédsky stôl, čo batoh dal“. Na posteľné matrace sme sa dostali hodinu po polnoci.

obr.

Pokojné nedeľné ráno ukončili aktivisti Majki, Maroš a Kubo, ktorí sa vydali zlyžovať Hrubú Kopu. Keďže sa ukázalo pekné počasie, bol by hriech ostať sedieť na chate a tak som sa vybral vonku i Ja s Jožkom. Cestou k Žiarskemu sedlu sme si obzerali včerajší plánovaný Jarný žľab. Akurát z Baranca nebolo vidieť stopy po lyžiaroch. Všade okolo ich bolo až-až. Tým sme sa len uisťovali, že včerajší návrat z Baranca bola správna voľba. Na Rázcestí pod Homôľkou som nechal Jožka, ktorý cítil včerajšie koleno a vybehol som si pozrieť Žiarske sedlo.

obr.

Na lyžovaní po škrupine som sa vytrápil viac ako pri šliapaní hore. Po ceste dole som nikoho z našich nevidel a keď som dorazil k chate nevidel som žiadne známe lyže. Bolo štvrť na dva a tak som usúdil, že už všetci budú na ceste dole k autu. Mobilný signál sa na chate hľadá ťažko a o druhej bol naplánovaný odchod z Tatier. Cesta z chaty bola stvorená pre lyže. Stačilo sa na ne postaviť a išlo to samo. Necelých šesť kilometrov ubehlo ako voda a už som stál na parkovisku kde na moje prekvapenie nikto nebol.

obr.

Nasledujúcu hodinu som sa motal s lyžami na batohu po okolí, keďže tam nebol žiaden podnik. Za zmienku stojí už len pekný výhľad na Vysoké Tatry z diaľnice. Ďalší zaujímavý víkend je za nami a o päť dní sa stretneme znova.

Iný názov článku: Alebo Ezopove bájky z Barančíka

Ďalšie fotky na:

https://plus.google.com/u/0/photos/104446589180971308253/albums/58386169...

https://plus.google.com/u/0/photos/103323906448902066674/albums/58382264...

https://plus.google.com/u/0/photos/106837340319877966174/albums/58388961...

Vlado