Lezecký klub Humenné

15. ~ 24.7.2011

"Vlado", zahučal som do vysielačky 15 minút pred plánovaným odchodom.
"h?", ozvalo sa z druhej strany,
"Nejdeme už? Ja ti mám cestovnú horúčku, alebo čo."
"Môžeme", stručne zhodnotil Vlado a o dve minúty sme už sedeli v takmer doplna naloženom aute. Krátka zastávka po Endži, šťastie že jej manžel je kus chlapa, aspoň sa mu podarilo natlačiť zvyšok vecí do kufra. Ešte kratšia zastávka pri Marošovi, kde už čakalo pripravené druhé vrchovato naložené auto so zvyškom bandy ochotnej vydať sa na lákavé dobrodružstvo s názvom Chorvátsko - Paklenica. Zloženie Dušan, Peťka, Maroš, Monika, Endži, Vlado a Jozuch naznačovalo skvelú partiu a tešil som sa, ako môj vlčiak na misku žrádla. Posledné lúčenia, upozornenia, rady, malá, 52% pozornosť od Jožka, veľmi krátka zastávka v KE po Moniku a môžeme ísť.
Po dvanástich hodinách nikým a ničím nerušenej jazdy (teda s výnimkou nepríjemného Maďara na benzínke, ktorý mal asi pocit, že je pánom maďarských diaľnic), parkujeme pred sľubne vyzerajúcim kempom v Starigrade. Nechávame Maroša strážiť autá a ideme zjednávať cenu. Veď hádam sa domáci zľaknú toľkého slovenského junáctva a možno nás ubytujú aj zadarmo. Nedopadlo to síce podľa našich predstáv, ale nadmieru priaznivá cena, slušné vybavenie a sympatická majiteľka nás presvedčili, že ostávame tu a nikde inde.
Povzbudení slnkom, slanou vôňou mora staviame stany, keď tu Endži zahlási: "Tie stany sa mi akosi nepáčia, sú nakrivo, asi spadnú". Chvíľu mi trvalo, než som pochopil jej narážku. Načase okoštovať pálenô, veď aby stany rovno stáli. Hneď sa nám zdali rovnejšie. Neodolateľné volanie mora nás nenechalo dlho v tábore. Zrýchlený presun na pláž, skok do lahodnej vody a aaaaaach, aký je život krásny. Len tej soli budem mať dosť na najbližší rok.

Jozuch začal článok, ale ostatní sme sa už nepridali. Takže aspoň takto stručne pokračujem: V nedeľu ráno konečne lezieme v Paklenici. Kúpili sme lístok na 5 vstupov, okolo 17 eur. S jedným dňom na pauzu je to akurát do piatka. Poniektorí chceli platiť kartou, ale bohužiaľ nebol prístup. Až doma sme sa dozvedeli, že Jozuchovi predsa len stiahlo 17 eur + zaplatil 17 eur v hotovosti. Našťastie si nechal zamietnutie, takže doma to poriešil.

Liezť sme začali ľahšími cestami, aby sa všetci vžili s paklenickou skalou. Neskôr, o 10.00, keď sa slnko začalo opierať do týchto ciest, zamierili sme na druhú stranu potoka (bez vody), do sektora Karenin. Kde sú pekné a dlhé cesty. Po desiatich cestách začíname cítiť, že už máme dosť, ale hlavne teplota stúpla na takú hodnotu, ktorú už nezvládame. Neostáva nič iné, iba ísť k moru.

Ďalší deň si s Peťou, Monikou a Marošom privstaneme, aby sme vyrazili ešte v príjemnej teplote na Mosoraški. Vyliezli sme 3 dĺžky, no pre dážď ustupujeme. 2 dĺžky nás neustále strašilo, ale teraz to bolo silnejšie. Volíme ústup, takisto aj Španieli. Pod stenou sa počasie umúdrilo, síce bolo zatiahnuté, ale nepršalo. Tak sme v Paklenici ostali a pripojili sa k trojici Endži, Vladovi a Jozuchovi. Do večera sme poliezli pár jednodĺžkových ciest. Endži s Vladom využili pekné poobedie a vyliezli viacdĺžkovú cestu na Kuk od Skradelin. Marošovi sa podarilo preliezť cestu Grafiti 6c+.

Na tretí deň sme dali lezeniu pokoj a boli si obzrieť mesto Zadar. Poobzerali si prímorské uličky, historické pamiatky ako Katedrálu sv. Anastázie a kostol sv. Donáta. Boli si obzrieť Zadar z vysokej kostolnej veže. A nechýbala zmrzlina a výborné čerstvé pečivo. Monika kúpila niečo malému, Endži niečo Denise a Peťka sebe. Večer sme doplnili program o kultúrny zážitok / nezážitok. Ako pre koho. Endži, Peťa a Maroš ostali tancovať, no ostatní sme sa pobrali „domov“.

V stredu sa znova liezlo, hodne ciest v tých istých sektoroch ako prvé 2 dni, ale samozrejme iné cesty. Okrem prvého dňa bolo príjemne, teplota akurát. Zažili sme aj riadnu búrku, silný dážď a hlavne vietor, ktorý sa opieral o naše stany. Neviem presne v ktorý deň, ale to je jedno. A celkovo popršalo viackrát, ale okrem jedného prípadu (Mosoraški) to bolo všetko cez noc. No napriek tomu sme vychytili najlepšie obdobie. Dni pred našim príchodom boli vysoké horúčavy a v deň nášho odchodu prišli búrky. Na Slovensku celý čas pršalo, takže paráda. Na lezenie ako stvorené.

Na štvrtý lezecký deň ideme s Peťou do dlhších ciest, na Stup. Vybrali sme si Karabore, 5b. Malo to byť pohodlné lezenie, no myslíme, že obtiažnosť je vyššia. Aj keď to mohli zapríčiniť batohy, ale tretia dĺžka bola rozhodne ťažšia, úsek v previse. Po štyroch dĺžkach končí cesta, ale pokračovali sme ďalej. Chceli sme preliezť až na Aniću Kuk, no spojnicu – traverz do cesty, ktorá by nás zaviedla vyššie, sme nenašli a ani sme už nemali chuť. Takže zlaňák. Ale pri zlaňovaní nám padla jedna cesta do oka. Nakoniec to bola cesta, ktorú nám poliaci z kempu odporúčali, Danaja 5b. Táto bola zase ľahšia ako píšu. Preliezli sme ju na 2 dĺžky a zlanili ako predtým.

Vlado s Marošom sa boli prejsť na chate a pri jaskyni. Ochutnali miestnu orechovicu a obzreli si jaskyňu, kde natáčali Winnetoua. Večer sme boli na zmrzline. Na posledný deň sme šli všetci na Stup. Maroš s Vladom liezli Danaju ako prvý, potom šli Endži, Monika a Jozuch a my s Peťou sme nastúpili do cesty Domžalski 6a. Prvá dĺžka bola pekná, aj keď už začínala stúpať. Druhá bola chvíľu po špáre a potom prešla do platne s malými chytmi a na trenie. Paráda, niečo pre mňa, ale už mám dosť. Doliezli sme znova až o dĺžku ďalej, kde na nás čakal zvyšok výpravy. Spokojní a unavení sme zlanili pod nástup Danaji a zostúpili do doliny. Samozrejme nám nedalo a vyskúšali si odporúčané cesty od Joža z Medzilaboriec. Vďaka Jožovi si zaliezol aj Maroš, vyskúšal si aj ťažšie cesty.

Posledný deň, v piatok 23.7. sa zmenilo počasie a z lezenia už nebolo nič. Našťastie nebola ani chuť. Všetci boli unavení. Bohužiaľ sa nedalo ani kúpať, keď teplota na kúpanie nebola, ale myslím, že Peťka s Marošom aspoň zachránili situáciu a na chvíľu sa vymočili. Cesta domov bola pomerne rýchla, na mýtach sme využili platbu kartou, akurát na hraniciach sme sa zdržali. V Budapešti sme sa zastavili posledný krát a posledný krát sme sa aj videli. Potom už len uháňať domov. Na Slovensku slušne pršalo, jedna posádka šla cez Trebišov, druhá cez Dargov. Doma sme sa ešte skontaktovali vysielačkami, a to bolo všetko. Koniec pekného výletu, koniec lezeniu a koniec slnka ...

Odkazy na ďalšie fotky, aj s popiskami:

https://picasaweb.google.com/103323906448902066674/Paklenica162372011
https://picasaweb.google.com/101013851335642735537/ChorvatskoPaklenica15...

Pokiaľ nefunguje odkaz, tak stačí zadať picasa + vladimir zidzik (alebo dusan spura) + paklenica do googla a nájde Vám. Alebo napíšte komentár a opravím to.

Dušan

S pozdravom: Petra, Dušan, Monika, Endži, Vlado, Maroš a Jozuch