Ďurkovec 1188 m n.m. Skialp 18.-19.2.2012

obr. Zas sme plánovali niečo na víkend, no už dlhšiu dobu sme premýšľali, že čo keby sme spali niekde v záhrabe pod snehom, kde by sa dalo spať, aby to bolo blízko, a aby bol aj dobrý výhľad a dali sa využiť skialpy. Dohodli sme sa že to bude na Ďurkovci.

V sobotu sme mali zraz o 9:15, ako inak pred Billou. Nakúpili sme posledné potrebno-nepotrebné veci, poukladali sme vaky, skialpy a naše zadky. V zostave Peťka, Dušan, Ďuro, Majki, Vlado, a ja Maroš-chrobák sme sa tešili na ďalší nezabudnuteľný zážitok.
Prichádzame do dediny Runina. Chystáme sa na šľapanie pešo na Ďurkovec s tým, že dvaja budú šľapať na skialpoch, aby prešľapávali cestu, pretože Ďuro nemá skialpy. Zatiaľ čo sme sa chystali, Majki už vyráža na skialpoch s Peťkou, ktorá ide pešo a za nimi Ďuro. Neprešli ani 10 metrov a už bol Majki po hruď v snehu. Žiadne také, povedali sme a nasadili sme skialpy. Ďuro šiel sám pešo. Sneh mu bol miestami až po pás a to už je čo povedať, Ďuro má takmer dva metre.

obr.

Po niekoľkých metroch sa štyria členovia oddelili od nás, pretože mali rýchlejšie tempo. Ja s Ďurom, ktorý išiel pešo, sme išli spolu. Mohol som ísť dopredu s ostatnými, ale kamoša nenechám v štychu. Medzitým ako sme s Ďurom šľapali, oni už boli dávno hore a kopali záhrab. Im trvala cesta cca 3 hodinky a nám cca 6 hodín. S Ďurom prichádzame už po tme k takmer dokončenému záhrabu. Uzimení, som sa hneď chytil lopatky a pomáhal som ďalej kopať záhrab a Ďuro unavení po 6 hodinovej šľapačke sa išiel schovať dnu a oddychovať ( si dobrí Ďuro). Záhrab sme kopali cca 4 hodiny s dvoma lopatami a jedným zmetákom. Neviem kedy sme dokončili záhrab, ale konečne, povedali sme si a hybaj dnu sa schovať.

Spali sme v záhrabe pod sedlom v preveji. Sneh bol tvrdý. Od hrebeňa na našu stranu bolo min 3m snehu. Mali sme dva vchody, dve miestnosti jedna 2x3m, druha 2x2m, zhruba. Jedna o 0,5m vyššie a boli spojené. Sem tam zavadzali konáre, preto aj ten vysoký rozdiel. Jednoducho paráda.

obr.

Po vybalení a preoblečení sa z mokrého do suchého sme sa zohriali v spacákoch a najedli. Zohriali sme sa vareným vínkom. Medzitým ako sme jedli, pili vínko a poniektorí oddychovali v spacákoch, počúvali sme ako inak božského Káju. Dušan povedal na záhrab, že je to Dóm svätého Vlada, pretože Vlado sa do role baníka najviac vžil. Všetci smiech. To bola pohodička. Trápila nás dilema kvôli wc, piť veľa vínka alebo nie, lebo bol komplikovaný výstup zo záhrabu a z teplého spacáku sa nikomu nechcelo. Tak sme to nechali na ráno.
Ráno bolo -5°C, a to pre tie dva vchody a prievan. Ráno vyspatý do ružova sme si vylihovali v spacákoch, poniektorí sa najedli a ďalej sme leňošili. Keď už sa nám nechcelo leňošiť balili sme sa. Majki bol zbalení ako prví, tu máš vínko a uvar ho, povedali sme mu.

obr.

Ako sme sa balili a popíjali varené vínko, čakali sme ďalšiu partiu z Humenného, s ktorými sme sa mali stretnúť na Ďurkovci. Zrazu sme počuli hlas, môžem ísť dnu? Hej poď. Prišiel Kubo. Pokecali sme čo a jak a hneď za ním prichádza Paportňak, hneď nám bolo veselšie.
Paportňak nám povedal, že ostatní išli inou cestou hore ako my, takže sa stretneme na Ďurkovci. Postupne, ako sme vychádzali von zo záhrabu, nás vonku čakalo prekvapenie, fujavica nenormálna a hmla. A ako povedal Vlado, prefackalo nás to poriadne. Ako som tak šlapal na Ďurkovec, skoro ma odfúklo, taká bola silná fujavica a to som mal veľký batoh na pleciach.
Niekoľko metrov pred Ďurkovcom som videl v diaľke veľa ľudí. Prišiel som bližšie a tam boli Janko Dž., Robo, Jožko, Tomáš. Taká partia sa zišla, že som bol v nemom úžase. Vrcholová fotka a davaj dolu k autám.

obr.

Zjazdovali sme dolu po tom krásnom prašane v lese, boli aj dajaké pády, kotrmelce proste úžas. Prišli sme do nejakej doliny, kde sme sa čakali. Poniektorí, aj ja medzi nimi, sme čakali dlho na ostatných, tak sme si ešte raz vyšľapali taký strmák na rúbanisku (Skipark Ďurkovec), aby sme si ešte raz mohli užiť ten krásny strmý zjazdík po prašane. Opakujem sa, ale nádherný strmý zjazdík nemal chybu. Všetci už boli dolu okrem Vlada, ktorý pomaly, ale isto zjazdoval ďaleko za nami z Ďurkovca. Tak sme čakali ďalej. Ostatní už išli dolu a z diaľky sa ozývalo, že Vlado je už dolu. Tak išli aj ďalší dolu. Ja ešte s Kubom a s Jožkom sme si vyšľapali strmák oproti. Tak som išiel ešte raz hore. Bomba, úžas fantázia. Keď sme boli hore v diaľke vidíme osobu, ktorá zjazduje dolu. Po kývaní a volaní prichádzame na to, že to je Vlado. Hneď voláme ostatným, že Vlado je ešte hore s nami. Tá stopa nebola po Vladovi, ale po Peťovi, ktorý nevyšiel na Ďurkovec kvôli pásom.

obr.

Po zjazde druhého strmáčika, ktorí bol proste fascinujúci, sme išli pomaly k autám aj mi. Ako tak ideme dolu stretávame Vlada, ktorí bol naštvaný, že sa mu nedarí zjazdovať. Vymenoval všetkých svätých a išli sme ďalej. Ten pohľad na Vladove oči bol nezabudnuteľný.

Cesta k autám bola krásna a škoda, že tak rýchla. Ako posledný prichádza Vlado. Ako sa vraví, poslední je prví. Všetci sme povzbudzovali, Vlado póóóď. V diaľke už len počuť píííp boháča píííp do piťa píííp. Všetci smiech.
Naložili sme vaky, lyže do áut a išli sme ešte do Sniny ukončiť akciu. V Korze sme si dali pizzu, dajaké to pivko a ešte ovocíčko. V dobrej nálade sme odchádzali do Humenného.
Kde akcia začína, tam aj konči, pri Bille. Poprekladali sme vaky do áut, aj mi sme sa popresadali, rozlúčili sme sa a domov.
Tento víkend bol jednoducho povedané najsamlepší, fantastický, neopísateľný, bombový, špica. Bolo nás veľa a dúfam, že nás bude veľa aj na iných spoločných akciách.
Už sa teším na budúci víkend čo zase vymyslíme.

Maroš

obr
Pripravujeme sa pred výšľapom