Lezecký klub Humenné

Dnes už môžem len s povzdychom spomínať na jednu krásnu akciu ktorou bol "Zimný prechod hrebeňom Lúčianskej Malej Fatry" na skialp. lyžiach.

Prechod sme začali v piatok Slavianskou dolinou za obcou Valča.

Gabika, Miňo a Andrej z Hikers - tímu a ja - Luigi z Lezeckého klubu Humenné sme sa postavili na lyže a snežnice už za dedinou, kam nás doviezol priateľ Hikers-ákov z Martina. Sniežik, krásny, čistý a sypký nás viedol lesom až do súmraku do Sedla pod Hnilickou Kýčerou, kde sme si krátko vydýchli a šup ho do stavania stanov.

Lavínovú lopatu (bez smetáka z môjho WC) sme našťastie nepotrebovali a stačili Andrejove snežnice. Stačila fakt krátka chvíľa a vedľa stanov už Andrej začal prevárať vínečko na zohriatie a pri pokeci sme ani nepostrehli ako sa litrík minul. "No ta co už. Pome spať!"

Nocovať na hrebeni pod hviezdnatou oblohou znie tak romanticky, ale nocovať v zime a na snehu už znie trošku pritiahnuto, že? No, priznám sa že spočiatku mi bola aj dosť kosa, ale keď som sa do spacáku strčil celý, nadýchal a "navetril" tak sa dalo aj zaspať. Aj Gabika v druhom stane mala problém so slabým vyhrievaním spacáku a ani Andrejovi nebolo veľmi teplo. Iba Miňo mlčal, tak neviem. Ale ráno už bolo fajn.

Po zložení stanov a uvarení a zjedení raňajkovej vifonovej polievočky sme sa rozhodli zahriať pohym a tak sme naložili na chrbát naše svinky (Miňo a Andrej obohatené stanmi) a konečne vyrazili smerom na Hornú Lúku. Odhadovali sme to na cca 6 hodín pochodu.

Počko nic moc. Hmla a občas nárazový vietor, ktorý sa mi na otvorenom priestore snažil dostať do ľavej ušnej dierky a vyliezť pravou. No moja ušanka mu v tom zabránila. Kým sme putovali lesom, šlo to supeeeer. Predsa len, skitouring je krasoooota. Ale na lúkach bol kvôli hustej hmle dosť problém s orientáciou a pri zjazde som mal občas pocit, že sa prepadám v bielej tme. Ale lyžovanie lesom sa nám velice páčilo (len chudák Andrej mal na snežniciach dosť makačku, a najmä pri zbehovaní dole kopcami).

Myslím, že napriek občasným posilňovacím prestávkam sme toho mali na poslednom úseku - ktorým bola Veľká lúka, celkom dosť. Prsty omŕzali, a oči trocha pálili od neustáleho náporu vetra a zaostrovania pohľadu hmlou a hľadaním tyčového značenia. Občas sme ako vojaci vytvorili rojnicu a v rozostupe na dohľad sme pátrali po smere cesty. Miňo statočne prerážal záveje, tvoril stopu a viedol správnou cestou. Darmo, raz vojak - ta vojak :-)

Potešili sme sa, keď sme dorazili na hornú stanicu lyžiarskeho strediska Martinské hole, kde po dlhom pochode, so svinkami na chrbtoch, sme konečne zlepili zo skĺznic pásy a tešili sa krásnemu zjazdu po fajn upravenej zjazdovke. No fakt, príjemný pocit viezť sa len dole a dole, až do tepľučkej reštiky, kde sme pri čapovanom moku a pri tepľúčkom čajíku skonštatovali, že to to bola síce ťažšia, ale o to krajšia akcia.

Jožko - Luigi

Nočný výšľap z Valče do sedla

Miesto pre nocľah

Trošku vareného vínka pred spaním

Ráno po príma noci

Varíme rannú polievočku

Ranné prosby o pekné počasie

Sniežik jak vymodledný, ale počasie o ničom

Krátka zorientácia

Kopec za kopcom

Ideme správne

Snehu bolo dostatok

Na Veľkej lúke víchrica a hmla jak mlieko

Posledné kvapky tekutín