Vysoké Tatry 25.-26. 6. 2011

obr. Budíček v skorých ranných hodinách, odchod z Humenného okolo štvrtej hodiny ráno. Smer Vysoké Tatry v zostave Peťka, Dušan, Janka, Majo, Jožo, Tono, Ďuro, Maroš a ja. Nasadáme do áut a vyrážame. Cestou sa predbiehame, kto má lepšiu fiatku a nakoniec dorážame do cieľa takmer súbežne.

Z parkoviska sa ponáhľame preč, aby sme čo najskôr prišli do cieľa k Zelenému plesu na Brnčalku. Dlhou a nekonečnou cestou sa osviežujeme počas prestávok ovocím vypestovaním v slovenských sadoch. V ťažkom horskom teréne dochádza k narušeniu zmyslového vnímania, koordinácie pohybov a psychických funkcií u niektorých členov výpravy (teda aspoň u mňa). Ako prvý doráža do cieľa Jožo s Ďurom. Jožo nás privítal svojím čapovaným pivom, ktoré sme mu najskôr dopili.

obr.

Najedení, vybalení a vonku začína pršať. Rýchla organizácia plánu, čo bude ďalej. Smer Jastrabie sedlo. Vyrážame v pršiplášťoch, za chvíľu blysne chvíľami slnko. Od Joža zisťujem ako je ďaleko cieľ. Tak pekne to opisuje, že človek by povedal maximálne pol hodinu cesty. Krutá realita: šľapeme ešte hodinu a pol a spomínaná rovina mala asi meter.

obr.

Stúpame vyššie a vyššie, počasie sa zhoršuje a začínajú padať krúpy. Pravá vysokohorská turistika. Pod nohami máme stále viacej snehu a tak to využívame na júnovú guľovačku, stavanie snehulika. Terén je stále strmší a tak si obliekame horolezecké sedačky, aby sme ich mohli v prípade použiť a tak si Janka na chvíľu vyskúšala byť horolezkyňou.

obr.

Dosiahli sme cieľ: Jastrabie sedlo, 2100 m.n.m.. Spravíme pár fotiek a ideme preč. Naväzujeme sa všetci na lano okrem Joža, vraj keby niekto spadol ostatní ho udržia a nespadne dole alebo inak povedané keď spadne jeden, pôjdeme dole všetci. Ako prvá išla Peťa, ktorá hľadala najlepšiu a najbezpečnejšiu cestu dole. A podarilo sa. Príjemné poobedie v reštaurácii sme vymenili v snahe prevetrať sa, za krátku večernú turistiku v okolí Zeleného plesa, kde sme vzali aj našich poľských susedov z chaty. Peťa nám ukázala bivaky v okolí plesa, kde sa dá ísť v menšej zostave. Večer smer diskotéka, ale žiadna sa nekoná, tak sme si večer museli spríjemniť sami pantomimickým spevom piesne Kohútik jarabý.

obr.

Ďalší deň sa ukazuje pekný, slnko svieti a my raňajkujeme pod holým nebom. Konečne skaly. Smer Žeruchová veža, cesta Kniha. Už z diaľky vidíme (okrem kamzíkov, ktoré nie sú až také plaché), že v našej ceste sú iný horolezci. Cesta je viacdĺžková, počkáme teda kým horolezci pred nami vylezú prvú dĺžku a ideme liezť my. Gentlemani nechali liezť prvé ženy a tak Peťa ťahá cestu, za ňou idem ja a Tono. Pekné lezenie napriek môjmu šmyku hneď na začiatku, kde som si vlastne chcela vyskúšať hrudný úväz.

obr.

Začíname liezť druhú dĺžku, oproti vidíme na Jastrabej veži skalnú lavínu a druhá trojka v zložení Dušan, Ďuro a Maroš sa pripravuje na lezenie. Dušan ťahá cestu, z ktorej si na pamiatku odniesol starú skobu. Peťa vyliezla tretiu dĺžku a ja s Tonom zatiaľ čakáme, kým zlania horolezci pred nami. Druhá trojka po ťažkých úvahách o Kamzíkovi tatranskom a jeho schopnostiach dostať sa do ťažšieho skalného terénu, ktorý práve lezieme dokazuje, že to zvládne a je pri Marošovi 2 metre na prvom štande.

obr.

Všetci sa stretávame pri treťom štande. Prvá trojka už značne uzimená sa teší na zlanenie. Po zlanení kontrola materiálu a cesta na chatu, pri ktorej samozrejme spadnem a bolí ma členok. Nelezúca trojka Jožo, Janka a Majo na chate údajne spali, ale podľa ich fotodokumentácie vidíme, že Majo sa snažil o bouldrovanie alebo veci tomu podobné.

obr.

Cesta k autám sa nekoná cez Svišťovku, ku ktorej sme sa dva dni nedostali, ale pôvodnou cestou nakoľko čas už pokročil. Posledné foto na parkovisku a vyrážame domov plný zážitkov z Tatier a s kutím plánov na ďalšie víkendy.

Monika

obr
Blížime sa k chate